Aj biskup je len človek, ba čo viac, mal by byť človekom

18.03.2019 10:36

Ahoj, 

tak sa ti hlásim opäť s novým listom. Ako zaiste zbadáš, téma nebola vybratá náhodne. Predsa ti však nechcem písať spomínajúc konkrétne mená. Osoby na vyšších miestach a v zodpovednostiach sa zdola veľmi ľahko kritizujú a nie vždy máme záruky, že sme všetko dobre pochopili. 

Asi veľmi dobre vieš, že v katolíckej Cirkvi máme biskupov. Biskup je kresťan, človek, tak ako my, ale dostáva z Božej vôle veľkú zodpovednosť: je nástupcom apoštolov, je viditeľnou hlavou spoločenstva veriaicich, ktoré mu je zverené. Všeličo by som ti ešte mohol napísať o ich vznešenosti a dôležitosti. Ale môže sa stať aj toto: nejaký biskup sa v nejakej chvíli pomýli alebo jednoducho nezvládne svoju povahu alebo prejaví svoju obmedzenosť. Áno, môže sa to stať. 

Ak by si si myslel, že to je dôvod opustiť vieru, tak sa veľmi mýliš. Postavil by si sa na stranu tých, ktorí si myslia, že čo je tu na zemi Božie, musí byť bezchybné. A to vôbec nie je pravda. Ak by si si prečítal evanjelium, videl by si, že aj prvé spoločenstvo apoštolov vôbec nebolo bezchybné, ba čo viac ... nuž prečítaj si pozorne evanjeliá.

Veľkým nebezpečenstvom biskupa je, keď sa u neho stretne intelektuálna a duchovná obmedzenosť s nekontrolovaným používaním moci. Ak napríklad biskup podceňuje teologické štúdiá a myslí si, že pre jednoduchý ľud stačí jednoduchá viera a netreba veci komplikovať. Ak sa neradí rozvážnymi ľuďmi. To sú nebezpečné postoje, ktoré veľmi často privádzajú človeka k tomu, že nevidí pravé nebezpečenstvá alebo naopak vidí nebezpečenstvá tam, kde by nemusel. So slabými štúdiami súvisí aj pomýlené poňatie autority. Prílišná zodpovednosť ho ženie k ustráchaným výrokom, k žiarlivej ochrane svojej autority, ktorá sa však ľahko môže premeniť na istý nezdravý postoj sebestačnosti a odmietania akejkoľvek kritiky

Je potrebné vedieť, že ja biskup je len človek na ceste. Existuje pre neho aj dokument, podľa ktorého sa má formovať. Volá sa to direktórium pre biskupov a vyšlo to v obnovenej verzii okolo roku 2004. Z tohto dokumentu je zrejmé, že biskup okrem zbožnosti a vernosti potrebuje aj kvalitné ľudské vlastnosti, lebo je na výslní nie len pred veriacimi, ale aj pred svetom neveriacich. Preto sa píše:

Vo vysluhovaní svojej posvätnej moci sa biskup má prejavovať ako plný ľudskosti tak ako aj Ježiš bol dokonalým človekom. Preto z jeho správania sa majú vyžarovať tie ľudské čnosti a dary, ktoré vychádzajú z lásky a sú správne oceňované spoločnosťou ... predovšetkým: byť hlboko ľudský, dobrého a čestného srdca, mať vyrovnaný a úprimný charakter, otvorenosť a nadhľad ... veľkú schopnosť sebakontroly, úctivosti, schopnosť znášať nepríjemné veci a zostať rezervovaný, zdravá otvorenosť k dialógu a k počúvaniu (Direktórium pre biskupov, bod 47)

49. bod tohto dokumentu pozýva biskupov k trvalej formácii, aby mohli vydávať svedectvo svojej ľudskej duchovnej a intelektuálnej zrelosti. Nasledujúci bod pokračuje: biskup nech prehlbuje svoju ľudskú citlivosť, svoju schopnosť prijímať a počúvať, dialógovať a stretávať sa ... zrelosť srdca a ľudskosti sa žiada od biskupa aj pri výkone jeho biskupskej autority, ktorá je autoritou dobrého otca, ktorý zjednocuje ... usiluje sa o vyrovnanosť všetkých prvkov svojej osobnosti.

Nuž môže sa stať, že niektorí biskup toto nemá. Boh ho však na to miesto postavil a my nemáme odpovede na všetky prečo. Preto jedinou správnou odpoveďou v takomto prípade sú tieto dve veci: modliť sa za zrelosť biskupa a usilovať sa o vlastnú pokoru a zrelosť. A v takomto postoji vedieť vhodne a užitočne vyjadriť svoj názor na správnom mieste.

Je potrebné modliť sa aj za kňazov, aby vytvorili okolo biskupov dobrú, ľudskú atmosféru, aby služba biskupa bolo aj niečo ľudsky krásne a príťažlivé aj pre tento liberálny, pomýlený a hriešny svet. Lebo tento tento svet je Bohom milovaný, aj keby nám všetko zobral. A o silu našej pravdy sa nemusíme báť, bojme sa len o to, aby sme pri evanjeliu odvážne stáli a verili v jeho silu a aby sme okolo evanjelia boli skromne zjednotení.

Preto milý mladý priateľ, môžem ti napísať len toľko: neoplatí sa pre slabosť ľudí opúšťať Cirkev alebo strácať vieru. Je to skôr výzva skromne a s námahou budovať jednotu, lebo Cirkev je nádherné spoločenstvo, ale mnohí by ju chceli mať krásnu zadarmo, bez námahy. Ak si jeden z nich, tak tu dlho nezostaneš. Mám však obavu, či niekde inde nájdeš niečo len tak zadarmo.

Prajem ti krásny deň a veľké odhodlanie budovať Cirkev: úprimným pôstom a modlitbou za zrelosť Cirkvi, jej predstaviteľov i všetkých veriacich. Veľmi to všetci potrebujeme. Bolo by smutné stratiť Krista alebo zatieniť ho, pre našu ľudskú nezrelosť.

 

Direktórium pre biskupov (slovenský preklad som nenašiel, iba taliansky text, možno niekde nájdete aj anglický)

49. Il dovere della formazione permanente. Il Vescovo sentirà come proprio impegno il dovere della formazione permanente che accompagna tutti i fedeli, in ogni periodo e condizione della loro vita come ad ogni livello di responsabilità ecclesiale (137). Il dinamismo del sacramento dell’Ordine, la stessa vocazione e missione episcopale nonché il dovere di seguire attentamente i problemi e le questioni concrete della società da evangelizzare, chiedono al Vescovo di crescere quotidianamente verso la pienezza della maturità di Cristo (cf. Ef 4, 13), affinché anche attraverso la testimonianza della propria maturità umana, spirituale ed intellettuale nella carità pastorale, attorno alla quale deve incentrarsi l’itinerario formativo del Vescovo, risplenda sempre più chiaramente la carità di Cristo e la stessa sollecitudine della Chiesa verso tutti gli uomini. 50. Formazione umana. In quanto pastore del Popolo di Dio, il Vescovo alimenterà continuamente la sua formazione umana, strutturando la sua personalità episcopale con il dono della grazia, secondo le virtù umane già ricordate. La maturazione di tali virtù è necessaria affinché il Vescovo approfondisca la propria sensibilità umana, le sue capacità di accoglienza e di ascolto, di dialogo e di incontro, di conoscenza e di condivisione, in modo che renda la sua umanità più ricca, più autentica, semplice e trasparente della stessa sensibilità del Buon Pastore. Come Cristo, il Vescovo deve saper offrire la più genuina e perfetta umanità per condividere la vita quotidiana dei suoi fedeli ed essere partecipe ai loro momenti di gioia e di sofferenza. La stessa maturità di cuore e di umanità è richiesta al Vescovo per esercitare la sua autorità episcopale che, come quella del buon padre, è un autentico servizio all’unità e al retto ordine della famiglia dei figli di Dio. L’esercizio dell’autorità pastorale richiede al Vescovo la costante ricerca di un sano equilibrio di tutte le componenti della sua personalità e del senso del realismo per saper discernere e decidere serenamente e liberamente, avendo di mira soltanto il bene comune e quello delle persone.