Najdôležitejšia cesta

08.02.2019 05:58

Ahoj,

povedz mi, kde všade si bol? Čo všetko si precestoval a kam ťa to ešte láka? Je toľko krásnych miest na svete. Pracovať v Štátoch a potom ich precestovať. Tu okolo Stredozmeného mora je to mnohým už celkom známe. Ale tak napríklad India, Thajsko, Nový Zéland. Cesty, cestovanie poznávanie. A možno vôbec nie si fanúšik cestovania. Nevadí, na cestu o ktorej ti chcem písať, si nič nemusíš baliť, ba práve naopak. 

V tomto liste sa chcem s tebou podelil o myšlienky, ktoré napísal  José Antonio García-Monge , ktorý však píše po taliansky.

Keď ľudia cestujú, svet okolo nich sa mení. A mnohí podliehajú ilúzii, že sa tým automaticky menia aj oni, že majú väčšiu skúsenosť, viac poznali, viac videli. Pre mnohých to je aj život: ísť a poznávať stále nové veci, nové krajiny, nové zážitky. Je tu však iné pozvanie: uskutočniť cestu do seba samého. Kto nevie vstúpiť do seba, riskuje nazhromaždiť veľa zážitkov a skúseností, no napokon zostane bezradný, lebo nepozná toho, kto ich zažil. 

Veľký svätý Augustín, ktorý žil na prelome štvrtého a piateho storočia popísal túto skúsenosť krásnymi slovami. Uvedomil si, že neuskutočnil dostatočne cestu do svojho vnútra a takto sa prihovára Bohu:

 

Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. Od teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe.

 

Cesta do seba je aj nebezpečná cesta. Nevieš, čo tam objavíš. Práve preto vidíš toľko ľudí okolo seba, ktorí sa na takúto cestu nevedia odhodlať. Zaoberajú sa len vonkajšími vecami a v nich hľadajú všetko. Možno si povieš: veď ja mám svoj vnútorný svet, ja predsa zvažujem, snívam, túžim. Často sú to však len tvoje city, nálady, tvoje túžby a reakcie. Ani tam ešte nie si celkom pri sebe. A koľko mladých práve tam vo svojich pocitoch zablúdi a preto utekajú, potrebujú život, akciu, spoločnosť, nové a nové zážitky. Len nebyť sám a v tichu, lebo to je nuda, zabitý čas - pre toho, kto sa neodhodlal na odvážnu cestu do svojho vnútra.

A keď sa niekto vydá na takúto cestu, nebude z neho dajaký divný introvert, odtrhnutý od tohto sveta? Nuž samozrejme, aj toto nebezpečenstvo hrozí. No, kto správne vykročí, tomuto nebezpečenstvu sa vyhne. Cesta do seba má byť niečo zjednocujúce, duša telo sú pospolu a majú byť pospolu. Správna cesta do seba vytvára tvoju jednotu: telo, myseľ, srdce, duch. 

Chcem ťa však upozorniť aj na to, že na ceste do tvojho vnútra sú aj strašidlá. Nemusíš mať však veľký strach, lebo ghostbusters, nemusí byť iba film, ale aj realita, ktorú uskutočníš. Tým prvým strašidlom je prázdno a samota. Potom je to tma, v ktorej nevieme kam ísť. Prichádzajú výčitky, sebapodceňovanie, ba i bolestné myšlienky. Máme strach objaviť na sebe niečo, čo sa nám nepáči. Prudko sa zrážame s našimi ideálmi a sú také ďaleké a nedosiahnuteľné. Niekedy objavíme, že nie sme takí dobrí ako si to o sebe myslíme. 

Sú dve dôležité cesty ako ísť do seba a byť so sebou. 

Spytovanie svedomia. Mnohí predstavujú len otázku: urobil som niečo zlé? Spytovanie svedomia je však niečo oveľa hlbšie a krajšie. Je to pohľad zodpovednosti na čas, ktorý prešiel. Ako som sa zachoval? Ako som sa mohol zachovať? A ako som videl toho človeka, ktorého som stretol ... počkaj ... teraz to vidím. On mal v očiach ... on niečo čakal ... spytovanie svedomia, to sú aj objavy. Kde zbadám aký som mohol byť, kde znovu prežijem radosť i bolesť dňa. Chvíle, ktoré znova objímem, v radosti i v bolesti, ktoré v sebe mali. 

Meditácia. Tichá modlitba. Tak blízka tebe a tvojmu vnútornému svetu. Boh hovorí a ja napínam svoj sluch, snažím sa svojou mysľou objať jeho slovo: v Písme, ale aj v osobách okolo mňa, v udalostiach, ktoré prežívam. Snažím sa do nich vniesť Božie svetlo. 10 minút tichej modlitby denne. Sústredenej. Ty, Boh a tvoj svet. Jeho slovo a slová tvojho sveta. Tvoje odpovede, tvoja snaha byť tebou, čo znamená byť podľa Božích slov.

 

Objaviť tichú modlitbu medzi dvanástym a patnástym rokom života je poklad

 

Na ceste do nášho vnútra, tak nás ubezpečujú skúsenosti svätých, tam na ceste a v každom záhybe nášho vnútra je možné stretnúť Boha. Niet takého tmavého kúta, kde by nemohol zasvietiť, niet takej hlbokej priepasti, kde by nás on nečakal. My veriaci nejdeme do neznáma i keby sme išli tmavou dolinou. Nemusíme sa báť, on je s nami.

Je tu jedna dôležitá rada: neísť na tú cestu sám. Ak niekomu dôveryhodnému porozprávaš objavy (i strašidlá) svojej cesty - pocítiš niečo krásne. Začneš nadobúdať nové istoty. Predovšetkým tú, že tu nie som len JA, je tu aj nejaké Ty, a spolu s ním objavujeme, že je tu ON. A napokon sme to My. My, ktorého sa nemusíš báť. 

Človek na ceste do seba potrebuje štyri postoje, ktoré sú vyjadrené v týchto štyroch slovách:

Sbohom. Rozlúč sa s niektorými detskými vecami, rozlúč sa s tým, čo bolo. Niekedy je to ako keby sme zomierali. Sú veci, ktoré treba uťať.

Ahoj. To povedz novej skúsenosti, všetkému, čo ťa čaká. Vitajte, otváram sa pre vás bez strachu.

Áno. To predstavuje ochotu ísť. Nepopustiť. Neustúpiť, byť verný, silný, nech to stojí, čo to stojí.

Nie. To predstavuje, že poznáš svoje hranice, svoje obmedzenia a rešpektuješ ich. Tam už nie, to už nie, lebo to by ma odviedlo od môjho cieľa.

A nezabudni. Dobrý cestovateľ má aj chvíle oddychu. Ide vpred, ale vie, že pre dosiahnutie cieľa je potrebný aj oddych. 

Skúma cestu hej, ale nechodí s nosom v mape. 

Prajem ti krásne dni a ešte krajšie odhodlanie byť samým sebou pred Bohom. Nebude to zajtra ... ale vykroč na cestu. Veľmi ti to prajem